Ja chcem - ale hlava nie

Situácia človeka modernej doby je ovplyvňovaná tým, že do hry vstupuje "dedičstvo predkov" - genetika. Jedným z prejavov sú krvné skupiny. Teória vzťahu krvnej skupiny a spôsobu stravovania je všeobecne známa. Teda je jasné, že výživové preferencie sú výsledkom efektu génov (efekt sa prejaví už po 2 - 3 generáciách).

Keď je nadbytok jedla, hrozí prejedanie

Nevítaným dôsledkom veľmi časovo vzdialeného dedičstva predkov (desaťtisíce rokov vývoja) je pretrvávajúci vplyv tzv. šetriaceho génu. Stále sme naprogramovaní správať sa ako medveď pred zimným spánkom. Nanešťastie jedla máme dostatok (nehovorím o kvalite) a teda máme vždy plnú chladničku. V prípade, že niektorí z nás nemajú zrovna čo robiť alebo sú v strese, siahnu do chladničky, hoci nemajú potrebu doplniť energetické zásoby. To často končí stratou sebaovládania a voľného rozhodovania. Podobne je to tak is odhadom, koľko potrebujem "energie". Z jedla sa stane zlozvyk, v horšom prípade závislosť, ktorej princíp je rovnaký ako u akéhokoľvek iného druhu závislosti. Tým sme sa okľukou dostali k mozgu.

Neblahý vplyv vývoja človeka

V dôsledku vplyvu civilizačných faktorov (tzv. obezogenného prostredia) sme stratili schopnosť inštinktívne voliť vhodnú potravu rovnako ako jej množstvo a prispôsobiť sa meniacim sa životným podmienkam (dané napríklad starnutím). Tým sme sa stali hluchými k reálnym požiadavkám organizmu. Už sa nechováme intuitívne. Máme tendenciu jesť, keď je čo, preto väčšinou zjeme viac, ako potrebujeme.

Jedlo je životná nutnosť, ktorá sa môže stať závislosťou - a tá je zneužiteľná

Štúdie závislosti na jedle viedli k zaujímavým objavom. Na určitý typ pokrmov alebo niektoré živiny, si vytvára návyk už plod v maternici. Nanešťastie však tiež môže znamenať skorý vznik závislosti rovnako ako tzv. prenatálna alergizácia. To vysvetľuje individuálne rozdiely výživových preferencií, dokonca aj vnútri jednej rodiny. Už u veľmi malých detí možno pozorovať extrémy - prejedanie na strane jednej a odmietanie potravy na strane druhej. Oboje je dané psycho-somaticky.

Typickým príkladom závislostí je závislosť na sladkom

Súvisí to s fyziologickou potrebou udržania stálej hladiny krvného cukru. Mozog na zvýšenú dodávku cukru reaguje vyplavením endorfínov, ktoré vyvolajú uspokojenie. Z toho vyplýva súvislosť medzi stresom a túžbou po sladkom. Prekvapivo na rovnakom základe vzniká závislosť na fyzickej aktivite. Amatérski športovci poznajú dôsledok aktivity, ktorým je vyplavenie endorfínov. Keď už som to načal - ukazuje sa, že dosiahnuť tento príjemný stav neznamená dve hodiny behať, stačí relatívne krátky intenzívny výkon - hovorí sa tomu funkčný tréning.

Zmienka o fyzickej aktivite má logickú súvislosť s prevenciou nadváhy aj s jej riešením. Ide o endorfíny, ale súčasne je pozitívnym vedľajším produktom zvýšenie pokojového výdaja energie. Ani to však nie je všetko. Ovplyvnený je aj metabolizmus mozgu. Ten vie využiť ako zdroj energie nielen glukózu, ale aj kyselinu mliečnu, k tvorbe ktorej dochádza v dôsledku intenzívnej fyzickej aktivity. A tiež to znamená, že nemusíte konzumovať veľa sacharidov.

Tvrdenie - jem sacharidy (sladkosti), pretože to potrebuje môj mozog na zvládnutie stresu - nemá vedecké zdôvodnenie.

Konkrétne to v praxi znamená, že podiel sacharidov v strave je dostačujúci, ak tvorí maximálne 30% celkového energetického príjmu. Nie však stále odporúčaných 50 - 60%.

Ako vysvetliť závislosť na tukoch, predovšetkým ale tepelne spracovaných či fast foode?

Niektorí autori to vysvetľujú podmieneným reflexom, vyvolaným vôňou vyprážaného pokrmu - á, tu sa niečo dobré varí - iní zasa hovoria o mozog stimulujúcim vplyve krátkych mastných kyselín, obsiahnutých v mnohých zdrojoch tuku, predovšetkým živočíšneho pôvodu, iní o vplyve pri tepelnej úprave vzniknutých vedľajších produktov mastných kyselín (to je najhorší variant). Sú to práve pachy vznikajúce pri tepelnom spracovaní potravy, čo pôsobia na "spodné poschodia" mozgu (limbický systém). Prenesene ide o to, že po objavení tepelného spracovania potravín (surovín) došlo k rozšíreniu využívania potravinových zdrojov a súčasne k zvýšeniu využiteľnosti v nich obsiahnutých živín. A to bol začiatok problémov s nadváhou.

Tepelné spracovanie potravinových zdrojov je evolučná výhoda, ktorá však znamená nutnosť obmedzenia objemu stravy.

Rozšírenie sortimentu potravinových zdrojov a zlepšenie vstrebateľnosti (asimilácia) živín v nich obsiahnutých výrazne zvýšilo schopnosť prežitia ľudskej populácie, aby súčasne zvýšilo riziko vzniku nadváhy (obezity).

Z vyššie uvedeného vyplýva jeden mimoriadne dôležitý fakt, totiž:

jedným zo základných preventívnych opatrení vzniku nadváhy je zvýšenie podielu tepelne nespracovaných zdrojov potravy.

To neznamená, že vitariánstvo je ideálne riešenie. Nie je, pretože je problém ako s obmedzeným využitím živín zo surovej stravy, tak s nedostatočným príjmom bielkovín (proteíny), a to ešte nehovorím o hygienickom rizike. V niektorých obdobiach roka až 70 % potravinových zdrojov môže byť skonzumovaných tepelne nespracovaných.

Čo sa ukazuje v praxi? Významný vplyv prostredia

Anamnézy viac ako 10 tisíc klientov, trpiacich nadváhou a obezitou, ktoré mi "prešli rukami" preukazujú, ako silný vplyv má prostredie. A to tesne súvisí s psychikou. Obezita býva veľmi často dôsledkom frustrácie, syndrómu vyhorenia, straty viery (v čokoľvek) a hlavne straty sebadôvery. Jedlo, predovšetkým cukry, sú podvedomým dôsledkom snahy kompenzovať stres. U klientov, ktorých opakované neúspešné pokusy možno prirovnať k odvykaniu od fajčenia, ide v prvom rade o zlyhanie psychiky. Tým nechcem tvrdiť, že sú to slabosi a že za obezitu si môžu sami. Nejde len o slabú vôľu, ale o to, že človek ľahko podľahne vplyvu obezogenného prostredia, a v prípade, keď sa opakovane pokúša o redukciu nadváhy, bez toho aby mal podporu odborníka a súčasne okolia, nakoniec rezignuje. Faktom však je, že už spomínaná genetika je hlavným faktorom - ukazuje sa napríklad, že dokonca aj chuťové preferencie sú geneticky kódované.

Vonkajšie vplyvy - v hlavnej úlohe stres

Stres, frustrácia a syndróm vyhorenia sú spúšťačom problémov s obezitou predovšetkým u žien. Systematické prejedanie je vlastne prejav sebapoškodzovania. Odborné rady, lieky, doplnky stravy, fyzikálne prostriedky, cvičenia, nič z toho nefunguje, keď "postihnutý" nedokáže regulovať intenzitu stresu alebo sa s ním nenaučí žiť, bez toho aby mu škodil. Komplikácia je v tom, že tiež schopnosť odolať stresu je geneticky kódovaná.

Čo tiež môže spolupôsobiť ako spúšťač obezity?

Sú to opäť vonkajšie vplyvy. Je to pôsobenie chemických látok v strave a nápojoch a obaloch potravín (xenobiotiká, čiže cudzorodé látky), hormónov v antikoncepcii, liekov, chemických látok v kozmetike, hygienických prostriedkoch, textíliách, hračkách, lacnom nábytku, kobercoch ...

Čo robiť, to je tá otázka

Najlepšou prevenciou je strážiť si telesnú hmotnosť po celý život. Nikto nemusí priberať len preto, že starne. Neodkladať riešenie, keď je jasné, že je problém. Pravidelne cvičiť - nielen pre udržanie hmotnosti, ale aj pre zmiernenie stresu. Dokonca aj ľudia, ktorí majú pohybové obmedzenia, môžu cvičiť. Cvičiť sa dá aj doma, aj keď to vyžaduje najprv zistiť ako a potom to chce systematickosť a vôľu. Človek je totiž v podstate lenivý tvor. Musí mať motiváciu.

 
Väčšina ľudí potrebuje nielen motiváciu, ale aj odborné poradenstvo, a predovšetkým podporu najbližších.

Málokto sám dokáže rozhodnúť, aký režim je pre neho vhodný, kým nezistí, aký je metabolický typ - ale aj tak potrebuje odbornú pomoc.

Tá hlava

Väčšina klientov, trpiacich nadváhou alebo obezitou, potrebuje psychológa. Psychologická intervencia by mala byť neoddeliteľnou súčasťou starostlivosti o osoby trpiace nadváhou či obezitou rovnako, ako je to v prípade porúch príjmu potravy. Požiadať o pomoc psychológa nie je hanba, nie je to dôkaz zlyhania. Použitie redukčných diét je naopak dôsledkom neschopnosti nájsť systémovo trvalé riešenie. Je výsledkom nepochopenia princípu, zneužívaným producentmi komerčných diét, rovnako tak ako autormi akejkoľvek krátkodobej špecifickej úpravy stravy. Riešenie obezity vyžaduje použitie sofistikovaného dlhodobého redukčného režimu, ktorého cieľom je ako normalizácia telesnej hmotnosti, tak postupný prechod k personalizovanému stravovaniu.

Niečo z psychológie

Obezita je stav, ktorý je viditeľný na prvý pohľad. Okrem toho je pokladaná za dôsledok nedostatku sebaovládania. Spoločnosť si vytvára predsudky - napr. 6 ročné obézne deti sú vo svojom okolí pokladané za lenivé, hlúpe a škaredé. Rovnaký názor bohužiaľ mávajú lekári. Spoločenský tlak môže byť tak výrazný, že sa môže stať spúšťačom psychopatológie.

Na čo mi bude psychológ alebo life-coach?

Najprv je potrebné pomenovať vnútorné a vonkajšie príčiny stavu. Ako príklad poslúži dosiahnuteľnosť optimálnych zdrojov potravy - ako lokálne, tak ekonomicky. Nutné je zhodnotenie životného štýlu. Veľmi dôležité je analyzovať vplyv pracovnej činnosti. Veľkou komplikáciou môže byť práca na smeny alebo výhradné práce v noci. Nasleduje zhodnotenie vplyvu zdravotného stavu. Ďalším krokom je pokus o úpravu spôsobu života. Nutné je pochopiť význam záznamu aktuálnych pocitov, vyplývajúcich zo zmeny stravovacieho režimu, zápis jedálnička a denných aktivít. Je to princíp - chybami a sebapozorovaním sa človek učí.

Čo by sa človek, ktorý chce upraviť váhu, mal naučiť?

sebapozorovanie = identifikácia chýb z analýzy zápisu stravy

zhodnotenie vplyvu vonkajších podnetov = chuť, vzhľad a vôňa jedla, spoločenské vplyvy, doba a rýchlosť konzumácie pokrmu, súbežné pocity prípadne stres pri jedle

pokus o identifikáciu podnetov, spúšťajúcich chybné správanie = podľahnutie kolektivizmu, módnosti, spoločenským a rodinným tlakom

sebaposilovanie = mať sa rád, odmeňovať sa za pokroky, vyžadovať podporu najbližších

pozitívne myslenie, viera vo vlastné schopnosti

postup formou step-by-step

Psychológ je podmienkou?

Iste ste si uvedomili, že splniť vyššie uvedené podmienky optimálneho procesu redukcie je natoľko náročné, že sa v poradenskej praxi s ľuďmi, ktorí tento režim praktizujú, takmer nestretneme. Teoreticky - poradca (psychológ) by vám mal uvedené zručnosti najprv vysvetliť a potom naučiť. Poradenstvo vo výžive však slúži len ako základný nástroj riešenia fyzického problému, nemá možnosť riešiť psychickú podstatu problému. V ideálnom prípade by poradca pre výživu mal spolupracovať s psychológom, vzdelaným v odbore riešenia porúch príjmu potravy. To je nanešťastie len teória. A v prípade, ak by takáto spolupráca bola možná, znamenalo by to zvýšenie nákladov pre klienta. Je na jeho rozhodnutí, či do takého postupu bude investovať. Tým skôr, že si psychológa musí nájsť sám. S ohľadom na kritický nedostatok psychológov nezostáva, než odporučiť klientovi konzultáciu s dobrým life-coachom. S tým sú zaujímavé a väčšinou pozitívne skúsenosti. Inak povedané, life-coach vám otvorí oči, keď vám vysvetlí, kde je jadro problému. Ani jeden z menovaných odborníkov však neposkytuje záruku úspechu. Nebýva to jeho vina. Každý klient je zodpovedný sám za seba.

Tým, čo som tu napísal, chcem upozorniť na zložitosť problematiky. Výživa nie je len fyzickou záležitosťou, ale tiež je to problém duchovného rázu. Ak sa obe oblasti nespoja, nemožno očakávať trvalý efekt. Keď sa nepodarí klienta presvedčiť, že telo a duša sú jedno, šanca na trvalý úspech redukcie je malý. To vysvetľuje neúspešnosť krátkodobých redukčných programov. Čím viac ich absolvujete, tým menšia je šanca na trvalý úspech, pričom stúpa riziko trvalého poškodenia zdravia.